reklama

Život a smrť

Niekde začíname a niekde končíme. Takáto je naša viera. Medzi prvým a posledným dňom sa všeličo udeje. Avšak naša spoločnosť dnes akoby nevedela presne určiť, ktorý deň je vlastne tým prvým a ktorý posledným. Dnes napíšem o posledných dňoch. Zomiera mi mama. Aspoň takto jej stav nazýva súčasná medicína, ktorej sa nedá vyčítať, že ešte nevie liečiť každú chorobu. O fibróze kostnej drene vieme u mamičky už siedmy rok. Lekári nám popísali aj dosť presný priebeh ochorenia i jeho koniec. Len nikto nepoznal / nepozná ČAS – kedy.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Všetci vieme, že razodtiaľto odídeme. Ale kto žije s vedomím konkrétnej neliečiteľnej choroby,ktorá mu už jasne ohraničuje pozemský život, musí sa cítiť inak. Musí rozmýšľaťinak, musí žiť inak. Človek si vyberá obyčajne dve cesty – strachs apatiou alebo vychutnávanie dní naplno.

Moja mamička patrí k optimistickým a vďačným ľuďom.Celé tieto roky pozorujem u nej chuť, silu, snahu, a to všetko bezkŕču. Už dvakrát bola na prahu smrti. A vždy sa to akosi zvrtlo. Malo sakam. Ale dnešná fáza je už – podľa popisu ochorenia i jej momentálnehostavu – vraj konečná.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Keď sa už neobnovujú krvné zložky a už ani žiadennáhradný orgán ich nevytvára (dokáže tak istú dobu robiť slezina a pečeň),občas sa podá transfúzia, ale i tá má svoje časovaniea opodstatnenie, ktoré raz tiež skončí ... , človek je takmer bez imunity,a teda náchylný na bacil, vírus, baktériu, ktorá ho skolí. (Okrem inýchdeficitov.) Krv je skrátka nepostrádateľná a nedá sa zameniť za umelú akokĺb.

Postupné odchádzanieblízkeho príbuzného vám obráti život naruby ako narodeniedieťaťa.

Okrem každodenného behania do nemocnice, prebdených nocíkvôli otázkam, úvahám, sčasti nervom vás postretne v našej „vyspelej“spoločnosti ďalšia vec. Odmietajú vás postupne viaceré nemocnice. Mama bolaponechaná v inom meste, než tom, ktoré sa jej roky venovalo - v malejnemocnici na oddelení, ktoré mohlo riešiť len jej čiastkový problém, bezprostriedkov potrebných pre jej diagnózu. Tamojší mladí lekári boli ochotní astatoční, avšak bez skúseností s podobným prípadom. Všetko všakstarostlivo konzultovali so staršími odborníkmi mimo ich mestečka, no mamičkinprevoz sa im nepodaril vybaviť. Oznamovali mi denne na moje odvážne požiadanie mamičkinkritický stav – vraj bez možného riešenia. Ale pokračovali v čiastkovejliečbe, o ktorej si ani sami neboli istí, či zaberie. „Kým žije, nie jepre nás odpísaná,“ – ich postoj sa mi páči.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A tak sa vo mnetvoria mnohé otázky: napr. či náhodou nemá lekár zodpovednosť za svojhopacienta až do posledného vydýchnutia? Alebo či má aj neliečiteľne chorý človekprávo zostať v nemocnici a ak nie (čo je aj mamičkin prípad), kam máísť?

Sama som v liečení jej zápalu pľúc nevidela zmysel,keďže už nemá takmer žiadnu imunitu, teda telo nebojuje a možno ani nemá šancudostať sa z neho. A obnovenie imunity asi nehrozí, lebo leukocyty užpravdepodobne nemajú z čoho stúpnuť. A nekontrolovateľne stúpajúcetrombocyty ohrozujú jej cievy zrazeninami. Ale mladí lekári jej aspoň po10-dňovom boji zrazili vysoké teploty nákladnou liečbou. Vďaka im za to. Veď čoiné aj mali robiť? Zostala im tam. Nemocnica s oddelením pre jejdiagnózu svoju pacientku nechcela? /nemohla? hospitalizovať – vraj je to „terminálne štádium, treba to riešiťpaliatívne,“ – znel výrok prednostu. Hematologička jej vysadila všetky lieky,veď i tak nezaberajú.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Áno? Dobre teda, povedala som si. Zavolala som kamarátke –lekárke z paliatívnej starostlivosti a poprosila ju o pomoc. No anina tomto oddelení sme nepochodili. Poisťovňa za mamičku nezaplatí, lebo ona jelen hematologický pacient, a nie aj onkologický. (Hoci v jejvývojovom štádiu sa to už nedá vylúčiť.) Moja teta – mamičkina sestraintervenovala všade, kde mala známosti. Tie sa spojili aj s hlavnoumamičkinou doktorkou. Čo bolo povedané, nebolo dodržané – nechcem súdiť motívy,ale výsledkom je, že ju naozaj nevzali. Ospravedlňujem ich tým, že sa asi vážnenesmie prijímať na lôžkové ten, kto nemá šancu. Alebo...?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A je vo mne nováotázka: vieme my ľudia skutočne posúdiťšance, nešance? Možno lekári pri istých diagnózach hej. Neviem...

A vracia sa staráotázka: kde má dožiť nevyliečiteľnýčlovek? Núkajú sa mi len 2 odpovede – doma (celé stáročia to taktopredsa bolo) alebo v hospici. Ale tých u nás zatiaľ nie jedosť. A zrovna v tomto pre nás náročnom čase ma kamarátka upozornilana odvysielanú reportáž jednej našej komerčnej televízie na tému Ako sau nás zarába pod štítkom humanity,kde ukázali záber na krásny hospic, poskytujúci útočište zomierajúcim ľuďom,pre ktorých spoločnosť už nemá miesto. Mne je celkom jasné, že pacienti simusia za služby platiť, veď za čo iné než za peniaze im oddanízamestnanci majú stlať, prať, podávaťlieky, jedlo a pod.??! (Čudujem sa slušným ľuďom, že si vôbec zapínajútúto TV. Podobnú reportáž nemohol urobiť a zaradiť do vysielania niekto,komu zomieral rodič alebo sám potrebuje utieranie zadku obetavýmidobrovoľníkmi, ktorí sa namiesto kariéry skláňajú nad trpiacimi.)

Hospice majú i u nás budúcnosť. Chorý, starý, postihnutý ... – kto bude nasledovať? – nebude maťpomaly kde hlavu skloniť. Ak aj hej, tak určite už dnes nepožíva tú úctu, ktorása dostáva mladému, výkonnému, zarábajúcemu. Či už ide o umiestneniechorých alebo o odsúvanie starších žien od dobrých pracovných miest –spoločnosť si takto buduje platformu pre zavedenieeutanázie. Zatiaľ je u nás dosť ľudí proti nej, ale keď si mnohínazbierajú skúsenosti, že nemali kde dať svojich drahých zomierajúcich, žechorí a postihnutí sú na obtiaž ostatným, to je už len krôčikk odstraňovaniu nepohodlných. My mladí, čo s tým chceme spraviť? Jerad na nás!

Keď pred 7 rokmi zomieral môjmu kamarátovi otec, chodila zaním domov – (vybral si umrieť doma) – lekárka (ich známa) pichať mu morfiuma sledovať jeho stav. Aj zomieranie sa deje za sledovania lekárom! Dnes mio tom rozpráva ako o krásnej (netají, že aj bolestnej) skúsenosti.„Je to vlastne zázrak, keď duša prejde z tohto sveta do toho duchovného,oveľa reálnejšieho, ako je tento viditeľný. A choré telo necháva tu.Všetci sme to prežívali ako veľkú vec.“

Áno, i nás to o chvíľu čaká. Na mňa pripadla úlohaporozprávať sa s mamičkou o jej stave. Vlastne sama som si topredsavzala, lebo nesúhlasím s tými, čo tvrdia, že treba pacientovi tajiťjeho skutočné položenie, prípadne mu priamo klamať. Ja osobne raz chcem vedieť,ako na tom som. Každý sa musímevysporiadať so smrťou a nikoho od toho i tak neuchránime. (Ne)pripravenosťje záležitosť celého spôsobu života a svetonázoru, ako ľahko či ťažkobudeme odchádzať. Či vieme, kam ideme – nikam alebo niekam, do tmy alebo dovečného svetla. Človek má podľa mňa právo pripraviť sa na odchod. Možnopotrebuje komusi odpustiť, niekomu čosi dopovedať či zmieriť sa s tým čioným, prehodnotiť udalosti, zaspomínať si na zážitky. Veriaci sa dokoncav jednej modlitbe modlia za hodinu svojej smrti. Až teraz začínamchápať, prečo, čo to znamená.

Nuž som jej zľahka o všetkom povedala, i kňazazavolala. Ešte sa vraj nezaoberala myšlienkou na smrť, ale od nášho prvéhorozhovoru v nej pracuje – každý deň príde s novou reakciou.

Už aj mladý tím lekárov ju prepustil domov – svoju oblasťpodchytili, stabilizovali, „tú jej“ riešiť nevedia. Až sa opäť objavia problémya tie sa zákonite objavia - jedine žeby zázrak – kde sa bude hlásiť? Jedine tam, kde ju nechceli. Hoci saim nerada vnucuje, musí. Má na to právo... Čo však to len bude zastarostlivosť?! Sme v napätom očakávaní, ako to budeme doma riešiť. Alei ona chce byť už iba doma. Plne rešpektujem jej vôľu.

Tento príbeh je zatiaľ bez konca. Len som sa článkom pýtala.Snažím sa to písať s pokorou, –bojovali sme predtým. Keby nebolo Boha, ktorý je NAD ľudským nezáujmom a neriešiteľnýmivecami, písalo by sa mi oveľa ťažšie. Ale už som sa niekoľko ráz presvedčila,že človek nevie všetko, no Boh áno. Možno je to skutočne dobré tak, ako je: že mamičkanezomrie v opustenej nemocničnej izbe, ale obklopená rodinou. A ak nemážiť ďalších x rokov, tak jej treba poskytnúť to posledné najlepšie, vytvoriťoptimálne podmienky na zostávajúce dni. Možno týždne. Ktovie? Byť pri nej,s ňou.

Alena Ješková

Alena Ješková

Bloger 
  • Počet článkov:  15
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som bežná žena s podobnými radosťami i bolesťami ako každý iný. Pracujem ako lektorka slovenčiny pre cudzincov a nemčiny pre Slovákov. Občas robím jazykové korektúry a niekedy aj prekladám z nemčiny. Vediem redakčný tím časopisu, ktorý som založila. Zoznam autorových rubrík:  ĽudiaRodinaAdopciaLampáreňSúkromné

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu