Prijatie na krásnom mieste na zemi

Za naším chlapčekom sme cestovali celé tri mesiace, kým sme si ho smeli odviezť z detského domova do nášho domova. A keďže šlo o značnú diaľku, a teda o nemožnosť absolvovať cestu tam i späť za jeden deň, začala som pátrať po jednoduchšom ubytovaní v obci Jesenské. Penzión ani hotel tam nenájdete, nuž som oslovila v dvoch kostoloch zopár ľudí, či by mi nepomohli sprostredkovať u niekoho na súkromí izbičku, za ktorú by som im pár týždňov platila. Oba zdroje sa ukázali ako ochotné a šikovné. Do dvoch dní som mala zabezpečené ubytovanie, dokonca s výberom. Avšak keď sa riaditeľka detského domova dozvedela, že máme prvú noc spať v kultúrnom dome, hoci mala vtedy dovolenku, zavolala do práce a umiestnila nás v hosťovskej izbe domova. A tam sme boli s manželom vítaní zakaždým. Spočiatku som sa ja ostýchala, nechcela som byť nikomu na obtiaž, ale na tretí, štvrtý raz sme sa aj skamarátili s deťmi vo veku od 10 do 15 rokov, a tiež s vychovávateľkami. V deťoch sme spoznali krehké duše, vážiace si živý záujem zvonka, vo vychovávateľkách srdečné, starostlivé ženy, ktorým na tých opustených zverencoch záleží a sú im viac než tetami. Keď sme uložili nášho budúceho synka vykúpaného spať (dovolili nám totiž venovať sa mu počas návštev maximálne), zasadli sme s väčšími k stolu, pri ktorom nás štedro pohostili zvyšnou polievkou i druhým a spontánne sme sa s nimi začali hrať. Prešli sme slovíčkovými hrami na pamäť, na artikuláciu, vtipmi, jazykolamami, manžel im hral na gitare – jednoducho, bolo nám spolu dobre. Jedna z vychovávateliek – teta – poznamenala: „Tuším si neodveziete od nás len jedno dieťa!“ Ďalšia pridala: „Tak sme si na vás zvykli, že nám budete chýbať.“ Tieto slová nás potešili v nejasných časoch otázok a neistôt, vytváraných dlho neurčeným termínom súdneho pojednávania o predosvojiteľskej starostlivosti. Rozlúčili sme sa drobnými darčekmi, z ktorých tie deti boli úplne unesené. V nočnej službe sa vraj nasťahovali najobľúbenejšej tete do kancelárie a sypali zoznam toho, čo dostali. Pritom to vážne nestálo ani za to. Tento domov rodinného typu, kde sa jedna zdravotná sestra 12 hodín stará len o 4, max.5 detí, na mňa spravil hlboký dojem. Stále je to len veľmi nedokonalá náhrada rodiny, ale v rámci ich možností robia pre opustených naozaj veľa. No a medzi staršími deťmi je každodenný život skutočne blízky k rodine: bývajú v rodinnom dome uprostred bežnej obývanej ulice, sami si s tetou varia, upratujú, vyberajú farbu steny do svojej izbičky ... Jasné, nemajú „funkčných“ rodičov, to je zlé, ale priateľský a láskavý prístup zamestnankýň je hodný mojej úcty a obdivu. Sama som bola svedkom toho, ako pre odchádzajúcich mladých dospelých vybavovali následné ubytovanie a prácu, ako sa bývalá zverenkyňa zastavuje u riaditeľky aj so svojím bábätkom na kus reči, ako ju ona podporuje (aj materiálne).Vďačím tomuto domovu za dôveru, že sme smeli vidieť do chodu ich života, za voľnú pohodlnú izbu, za jedlo, ktoré neboli povinní nám dať, za upratovanie po nás, hoci sme si to sami chceli spraviť. No najmä za to, že náš ročný Adamko nemá typické ústavné postihy. Niekedy sa môžeme ľuďom odvďačiť vo veľkom, inokedy aspoň článkom.   Myslíme na vás v dobrom, pani riaditeľka Vierka Kováčiková.