Som bežná žena s podobnými radosťami i bolesťami ako každý iný. Pracujem ako lektorka slovenčiny pre cudzincov a nemčiny pre Slovákov. Občas robím jazykové korektúry a niekedy aj prekladám z nemčiny. Vediem redakčný tím časopisu, ktorý som založila. Zoznam autorových rubrík: Ľudia, Rodina, Adopcia, Lampáreň, Súkromné
Každý pracujeme na niečom inom, v inej oblasti. Alebo len iným spôsobom na tom istom? Jedni sa angažujú v politike, iní v ekonomike, ďalší náboženstvom bojujú za ochranu života a pracovníci sociálnej sféry prakticky (možno aj manuálne) slúžia ľuďom v núdzi. Máme prosto svoje miesto a nemôžeme robiť všetci to isté. Alebo môžeme? Možno, môžeme pomáhať.
Poznáte tento reklamný slogan, že? Týka sa známej pohrebnej služby. Moja skúsenosť je trošku iná. Ale nešlo o túto, lež o šaštínsku pohrebku.
Niekde začíname a niekde končíme. Takáto je naša viera. Medzi prvým a posledným dňom sa všeličo udeje. Avšak naša spoločnosť dnes akoby nevedela presne určiť, ktorý deň je vlastne tým prvým a ktorý posledným. Dnes napíšem o posledných dňoch. Zomiera mi mama. Aspoň takto jej stav nazýva súčasná medicína, ktorej sa nedá vyčítať, že ešte nevie liečiť každú chorobu. O fibróze kostnej drene vieme u mamičky už siedmy rok. Lekári nám popísali aj dosť presný priebeh ochorenia i jeho koniec. Len nikto nepoznal / nepozná ČAS – kedy.
Vážený pán redaktor! Predpokladám, že ste dostali už viac reakcií na Vaše spracovanie markizáckej Paľby. Posnažím sa byť stručná. Na Slovensku nežijú len povrchní diváci, ktorí zhltnú všetko. (Ale je mi ľúto tých, čo Vám tú reláciu „zožrali“.) Markízu nesledujem, lebo ju považujem za bulvárne médium. Ale keďže osobne poznám organizátorov kampane, sledujem vývoj udalostí. Vy ste neotvorili diskusiu – to už spravili pred Vami Pastor bonus a CBR. Vy ste jednostranne odprezentovali Váš názor podložený subjektívnymi dojmami, nie úprimným hľadaním pravdy, trebárs i vedeckej. Našli ste si svojich „prorokov“ , takých, čo hovoria to, čo chcete počuť.
Je aj vo vašom živote aspoň zopár miest, kde sa cítite vítaní či prijatí? Kde vás zadarmo prichýlia, dajú vám zadarmo najesť, ponúknu priateľstvo, lebo chápu vašu situáciu? Ja som takúto oázu našla. Pritom som ju nehľadala – ponúkla sa sama.
Prirovnanie k hyene už použil jeden kolega publicista. Vystihol ním stav bulváru, ktorý si vytvoril svoju novú, ešte nižšiu podskupinu. Chúďatko zvieratko, odpusť, že ťa prirovnávam k ľuďom. Ty sa hyenou rodíš, ale ľudia sa ňou stávajú.
Niečo som vedela, mnohé zase nie. Na biológii sme sa síce učili fakty o vzniku nového človeka i o jeho postupnom vývoji v tele matky. No nepovedali nám všetko. Dnes už tuším, že cielene.
Na každom kroku bolesť, na každom úrade hnev, pri sledovaní komerčných televízií hnus, nad politikou krútenie hlavou. Zastavuje sa nám dych pri nefunkčnosti mnohých systémov. Otrávi nás byrokracia, spomalené dianie, zahľadenosť na štruktúry miesto záujmu o človeka.
Slovensko vraj vymiera – tak píšu médiá. Mladí sa neskoro berú, deti sú v pláne ešte neskôr a keď už aj prídu na rad, ups – nečakaná neplodnosť. Alebo len nevysvetliteľná neschopnosť počať, otehotnieť. Tí, čo deti chcú, nemajú ich, a tí, čo nechcú, rodia vo veľkom. Jedni si „musia“ dávať extrémny pozor, aby ich nebolo ako maku, a druhých ostáva ako šafránu, lebo im to skrátka nejde. A títo druhí sa preto rozhodnú osvojiť si nechcené, opustené dieťa.
