Človek sa nanovo rozcitlivie pri hrobe a už nemá siluči inšpiráciu podvihnúť myseľ vyššie, tam, kde vlastne – ako veríme – žijú dušenašich blízkych i neznámych. Hoci ma ohovorí dedina, hoci ma nepochopiavšetci, prepáčte, nemienim chodiť na cintorín - za mamičkou. Ona je predsainde. Videla som už niekoľko čerstvých mŕvol i spiacich ľudí, viemrozlíšiť, či osoba spí, či už v tele nie je. Prázdne telo je jasnerozoznateľné. To niečo, čo sme nazvali dušou, v ňom nie je, nuž je niekdeinde. Ale je, existuje ďalej. Nedá sa to dokázať, vysvetliť, opísať, ale zažiťáno. Ako mnohé skutočnosti, ktoré si vyžadujú osobnú skúsenosť. Mamička, to znej, čo ju robilo ľudskou bytosťou, osobou, teda žije. Preto nechcem prichádzaťna cintorín. Ale tým, že ja zatiaľ žijem v trojrozmernom svete, obohatenái obmedzená fyzickým telom, neviem sa dovolať do jej sveta – do sveta bezbolesti, smútku a žiaľu. Len rozhovorom s naším spoločným Záchrancom.U Neho sa našla. Veď som ju tam odprevadila, až pred bránu. Bola somv agónii s ňou. „Smrť nie je zlá, len umieranie“, hovorievala mojababička. Dnes už viem, akú veľkú pravdu vyslovila. Smela som to zažiť navlastnej koži. Bránou však musela mamička prejsť už sama. Tam ja ešte nesmiem. Môjčas nenadišiel. Ja len o ňom čoraz častejšie a uvedomelejšiepremýšľam a prosím Tvorcu života, nech ma na ten deň pripraví. Akopripravil ju. Bola zmierená s ľuďmi aj s Ním, neuchovávala si vočinikomu neodpustenie ani hnev, nebála sa smrti, ba tušila, že je už tu.
Možno nám ľuďom v zásadných životných momentoch, pridôležitých rozhodovaniach, chýba MEMENTO MORI. S týmto vedomím by smejednali trochu ináč, konali inak voči ľuďom, prírode i nám samým. Primemento mori padne na všetko iný tieň, i hospodárska kríza dostane zrazuiný farebný odtieň. A hlavne ja prestávam byť stredobodom vesmíru ...